Výchova psa nie je len o tom, že ho niečo učíte, ale je to vo veľkej miere aj o tom učiť sám seba. Učiť sám seba v tom zmysle, ako k psíkovi pristupovať, akým spôsobom ho oslovovať pri jednotlivých pokynoch a celý rad ďalších úloh s tým spojených.
Aby som povedala pravdu, najskôr som si myslela, že zvládnem moje dievčatá vycvičiť sama. Niečo som o tom vedela, niečo som si prečítala na internete. S tým všetkým som pracovala. Problém ale nastal skôr, ako som si dokázala predstaviť. Jedného dňa sa Corina s Hope do seba pustili a bola bitka. Našťastie sa mi to podarilo včas zaraziť, ale ich vzťah sa trochu zmenil a bolo medzi nimi cítiť napätie. Hope bola v našej domácnosti ako prvá. Síce len o pár mesiacov, ale bola prvá, a tak som si myslela, že zaujme úlohu vodcu. Po určitom čase sa tam zrazu objavila energická Corina s čertíkmi v očiach a bolo postupne jasné, že ona bude chcieť zaujať pozíciu vodcu svorky. To bol práve ten zlom, keď som urobila veľkú chybu, o ktorej som sa neskôr dozvedela. Keď sa medzi nimi strhla ďalšia bitka, tak som si uvedomila, že na tento problém sama stačiť nebudem a budem sa potrebovať poradiť. Preto som sa skontaktovala so svojou veterinárkou a poprosila ju o radu, či nepozná niekoho, kto sa venuje výchove a cvičeniu psov. Tá mi veľmi ochotne poradila a ja som tej panej zavolala.
Dohodli sme na stretnutí a ja som bola zrazu nervózna z toho, čo nás čaká. Keď sme za ňou prišli, vstúpili sme na oplotený pozemok cvičiska a začalo to. Pani najskôr skoro nič nehovorila, len pozorovala ich správanie sa. Myslela som si, že pozoruje len Hope a Corinu, ale rovnako starostlivo pozorovala aj mňa a partnera, ako s nimi dokážeme manipulovať alebo dokonca ako ony manipulujú s nami. Po chvíľke sme sa začali viac rozprávať. Chcela vedieť, kde bývam, či dom alebo byt a ako dlho ich mám. Potom začala moje slečny charakterizovať a musím povedať, že ich povahy odhadla úplne presne. V rámci všetkých týchto informácií som sa ale dozvedela podstatnú vec. Tou bolo, že ani jedna z nich nemôže byť vodca svorky. Vodcom musí byť vždy pán a majiteľ psa a len on im musí ukázať, že to bude presne tak, ako povie on. Pes si totiž nesmie dovoliť vami manipulovať. Viem, že to môže byť pri pohľade do psích očí veľmi ťažké, ale ak chceme, aby pes poslúchal a pracoval tak, ako chceme, tak musí vedieť, že vy ste ten “šéf” a určujete tempo. Keď totiž psík robí to, čo má, tak prichádza odmena v podobe maškŕt.
Teraz som trochu preskočila. Výsledkom prvej schôdzky bolo vlastne zistenie, že doteraz si psíci robili, čo chceli a role boli tak trochu vymenené. Tiež sme zistili, že poslušnosť musíme dostať do úplne iných koľají. Pani vravela, že sme to stihli ešte relatívne zavčasu, pretože nemali ešte ani rok, keď sme tam začali chodiť. Celá výchova by mala byť zvládnutá do troch rokov veku psíkov. Potom je to už dosť ťažké.
Po necelom týždni sme mali prvý skutočne tréningový deň. Pani nám nastavila pravidlá správania sa a istého etického kódexu na cvičisku ako pre nás, tak aj pre Hope a Corinu. Ja som mala na starosti Hope a môj partner Corinu. Všetko začalo iba jednoduchými a základnými povelmi a vždy formou odmeňovania. “Sadni” a “ľahni” sme opakovali stále dokola. K týmto dvom základným povelom sa pridávali ďalšie a ďalšie. Bolo nám vysvetlené, že veľmi záleží na intonácii hlasu pri zadávaní pokynu. Mali by to byť krátke povely, jasne definované, ktoré psíci dobre pochopia. Po perfektnom zvládnutí “sadni” a “ľahni” sme začali trénovať chôdzu vedľa nohy. Trénujeme tak, aby psík bol vždy na ľavej strane. Aby nepredbiehal, ak sa mu zachce. Tento cvik sme zvládali neobyčajne dobre. Po niekoľkých týždňoch nastal fakt pokrok a začali sme trénovať medzi ostatnými psíkmi. Doposiaľ sme mali iba individuálne hodiny. Mala som z toho najprv trochu obavu, pretože sa nám stávalo, že Corina a Hope na ostatných štekali. Na cvičisku to ale bolo iné. Ich roztržitosť vystriedala koncentrácia a začali byť v pohode. Dnes sme na tom tak, že sa dokážu sústrediť, aj keď okolo nich štekajú psi. Síce máme stále rezervy v cvičení, ale ich správanie sa je niekde úplne inde ako na začiatku.
Nie je to len o cvičení, ale hlavne o opakovaní a drile. Po každom výcviku nasledovalo opakovanie. Vždy keď to bolo len trochu možné, chodili sme na lúky za domom a tam trénovali a trénovali. Chodenie vedľa nohy, odloženie, privolanie. Snažíme sa, aby pes nebol nikdy pred nami na vôdzke, ale aby bolo vedľa nás. Aby na prvý povel urobili to, čo majú. To je veľmi ťažká úloha, v ktorej máme stále rezervy, ale postupne sa nám darí postupovať dopredu. Motivácia psíkov je tu veľmi dôležitá, a ak pes niečo vyvedie a je pokarhaný, tak musí vzápätí prísť odmena za splnenie inej úlohy. Jednoducho psík musí byť stále motivovaný. Našťastie ich motiváciu máme vždy so sebou. Hovädzie mäso JERKY od Vetamixu je perfektný motivačný nástroj, s ktorým sa Hope a Corina dokážu sústrediť a vedia, že nemá cenu robiť hlúposti, ale to, čo od nich chceme. Corina a Hope sa vďaka cvičeniu pod odborným dohľadom naučili spolu pracovať a ja som sa vyvarovala chýb, o ktorých som nemala ani potuchy.
Napísala Jiřka
