PRÍBEH ŠIESTY - SOFIA
V dočasnej starostlivosti bola niekoľko mesiacov a dočasná teta to absolútne nemala ľahké. Nevydržala byť ani chvíľku sama doma, ničila, zhadzovala kvety, hrýzla žalúzie a dokonca bola schopná si otvoriť aj plastové okná. Niekoľko mesiacov to bol hotový blázinec, keď sa so Sofčou pracovalo, prešla kompletným neľahkým veterinárnym ošetrením a aktívne sa jej hľadal nový domov.
Po niekoľkých mesiacoch sa nám podarilo nájsť jej nový domov, odkiaľ, bohužiaľ, po roku spolunažívania musela odíť. A tak znovu nastalo aktívne hľadanie... Bohužiaľ opäť to trvalo dlhšiu dobu, kým si niekto na stav Sofie trúfol, ale môžem povedať, že sa táto čakacia doba pre Sofiu naozaj vyplatila a čo sa stalo, sa zrejme stať malo. Má teraz milujúcu rodinu, ktorá ju učí všetko znova, má režim a teplo domova.
V novom domove sa ohromn zmenila, dokonca môže behať aj bez vôdzky, pretože v tejto rodine fakt nie je čas na premýšľanie o blbostiach :).
Zvyšok príbehu vám porozprávajú noví páničkovia:
Hnedý buldozér
To bolo prvé, čo mne aj mojej manželke preletelo hlavou, keď sme prvýkrát videli Sofiu na záhrade u pani Markovej. Sofia skôr pripomínala hnedú šmuhu, hneď bola tu a hneď zasa tam.
Vôbec nevyzerala ako ten pokojný, váľajúci sa pes, ktorý smutne pozeral z fotiek na webe.
Vtedy nás trošku ovládli pochybnosti, pretože náš predchádzajúci pes bol až božsky pokojný, a hlavne oveľa menší. Neboli sme si vôbec istí, či sme tí praví, kto by takéhoto silného a energického psa, ktorý má problém s celým svetom a trpí separačnou úzkosťou, dokázal zvládnuť a začleniť. Ale keď k nám priletela a vrazila nám takú uslintanú pusu, až moju ženu a deti skoro zrazila na zem, povedali sme si, že sa túto výzvu pokúsime prijať.
Začiatky boli naozaj ťažké
Najskôr sme si Sofiu požičiavali na víkend, potom na predĺžený víkend a brali sme ju so sebou na Křivoklát na chalupu, kde prebiehali prvé "vohľady" z oboch strán.
Úprimne, boli chvíľky, keď som trochu aj váhal. Sofi si robila, čo chcela a pribehla iba v prípade, že dostala veľký stimul vo forme jedla. Inak bolo nemožné ovládať ju hlasom. Pri hre s lanom bola schopná trhať ho tak silno, až jej tiekla krv z ďasien a za nič na svete ho nechcela pustiť. O neschopnosti chodiť normálne na vôdzke ani nehovorím.
Myslím, že bola veľmi agresívna hlavne v prvých týždňoch, čo bolo spôsobené najskôr striedavou starostlivosťou a neustálymi zmenami. Musela mať v hlave hokej a ja ako otec dvoch detí som si kládol otázku, či je to dobrá voľba, mať doma takéhoto psa a či sme si nevzali príliš veľké sústo. Predsa len nešťastí s nezvládnutým psom je dosť a trúfam si povedať, že vždy je dôvodom precenenie vlastných síl majiteľa.
Veľa trpezlivosti, starostlivosti a lásky
Výchova takéhoto dospelého psa so separačnou úzkosťou je takmer nemožná a vyžaduje si adaptáciu psa na rodinu. Pes musí bezprostredne dôverovať pánovi a cítiť sa byť súčasťou rodiny. Žiadne reťaze, žiadne klietky.
Moja manželka ale venovala Sofii dostatok lásky a starostlivosti, aby nám začala dôverovať. Stala sa pre ňu takou psiou mamou, hoci je paradox, že ako vodcu svorky vníma mňa a som to ja, kto ju dokáže hlasom ovládať a zastaviť. Život je ale neúprosný a moja pani mi to občas s hranou naštvanosťou vyčíta 😊.
Sofii sme sa venovali a venujeme naplno, ale nebyť spolupráce babičky a deda z manželkinej strany, nikdy by sa nám nepodarilo Sofi adaptovať úplne. Aj dnes chodí Sofča do škôlky k babičke a dedovi, kde má k dispozícii záhradu a svoju zásobu papekov a kusov dreva pod lavičkou pri záhone s bylinkami. Dedo jej tam vyberá tie najvoňavejšie druhy.
Môžem s istotou povedať, že tá zúrivá separačná úzkosť v podobe, akú mala v čase, keď k nám prišla, je zlomená. Pamätám sa, aké divadlo robila, keď zostala v aute sama na benzínke, kým som zaplatil za naftu. Vytrhla sa z pásov a skoro roztrhala sedačku.
Keď sme ju nechali hodinu doma samotnú, pootvárala okná, dvere a rozhádzala polovicu bytu. O depresiách, ktoré spôsobila kocúrovi ani nehovorím.
Dnes, takmer rok odvtedy, ako sme sa videli prvýkrát, jej stačí pri odchode z auta povedať "Stráž!" a odísť nakúpiť. Sofi si ľahne a spí, prípadne sleduje okolie. Jednoducho vie, že ju nikto neopustí, že je súčasťou rodiny.
Naše dcéry prijala za svoje a je tam jednoznačne obojstranná láska. Keď nie sú doma, leži pri dverách do ich izby, skučí a hľadá ich. Sú nerozlučné.
Sofia je citlivý, tvrdohlavý a silný pes, ktorý neustále dáva najavo svoju lásku a to, že je tu a chce sa hrať a vyvádzať. Také tretie dieťa.
Ja osobne považujem za zázrak, že sa nám podarilo nájsť spoločnú cestu a že sa medzi nami vytvorilo vzájomné puto dôvery a lásky.
A čo nám dala adopcia Sofie?
Dala nám skvelého kamaráta na každú vylomeninu a potvrdenie teórie, že niekedy stačí len veriť a stane sa zázrak.
A tiež to, že pes je ten, kto si vyberá pána a nikdy nie naopak😊.
Pokračovanie nabudúce...
NEKUPUJ, ADOPTUJ! CHLPÁČ TI TO MILIONKRÁT VRÁTI
Mrkni na FB https://www.facebook.com/psi.depozitum.Litvinov/
Prečítajte si aj príbehy ďalších adoptovaných psíkov:
